streda 6. mája 2015

Rozhovor s riaditeľkou školy PaedDr. Ivetou Štiborovou

V našom časopise by sme chceli čitateľom predstaviť aj osobnosti, ktoré sú spojené s našou školou. Jednou z nich je nepochybne aj naša pani riaditeľka, ktorá v tejto funkcii pôsobí už 14 rokov.

Dobrý deň, pani riaditeľka, chceli by sme s vami urobiť rozhovor do školského internetového časopisu. Páči sa Vám myšlienka založenia školského internetového časopisu? Čo by ste v ňom chceli nájsť?
  • Mňa táto myšlienka veľmi potešila. Je to aktuálne, netradičné a konečne bude sa o našej škole opäť vedieť viacej. A tiež ma veľmi teší myšlienka, že žiaci budú sami prispievať do časopisu, budú sami fotiť, tvoriť, čiže budú aktívni a to sa mi páči.

Môžeme sa opýtať aj nejaké veci o vás?
  • Áno.

Chceli by sme vedieť, čím ste chceli byť v detstve.
  • Hmm… v detstve? To je veľmi ťažká otázka. V detstve som sa nad svojou budúcnosťou vôbec nezamýšľala, až na strednej škole som začala uvažovať, či ísť študovať právo, medicínu alebo učiteľstvo. Nakoniec padlo rozhodnutie, že keď je mama učiteľka, mám sa ňou stať aj ja a ja som poslúchla. Mojím snom bolo vydať sa za diplomata a chodiť s ním po svete.

Takže ste vlastne nechceli byť učiteľkou od skorého detstva, ako niektoré deti napríklad už od šiestich rokov vedia, že sa chcú voziť na smetiarskom aute a tak podobne?
  • No, určite to nebolo moje presvedčenie, keď som bola na ZDŠ-ke ešte žiačka, skôr som inklinovala k ručným prácam, šitiu a chcela som študovať odevné návrhárstvo v Trenčíne a neskôr v Čechách. Nuž ale rodičia nesúhlasili, lebo by som musela bývať na internáte.

Prečo ste si vybrali ako svoj predmet ruský jazyk? Počuli sme od starších kamarátov, že ste učili aj občiansku náuku.
  • Vlastne ma k tomu dotlačili potreby našej školy, nemali sme dostatok ruštinárov, žiaci mali o tento jazyk záujem, a keďže som tento predmet vyštudovala, tak som sa k nemu vrátila. Naviac mi je ruština veľmi sympatická. Keď som na tejto škole v roku 1988 začínala, mala som ruský jazyk na plný úväzok a občiansku som neučila vôbec. Teraz po rokoch sa k ruštine vraciam a veľmi ma to teší. Občianska náuka má zase iný rozmer, tiež ma napĺňalo vyučovanie tohto predmetu, ale pripravovať sa na ruský jazyk je omnoho náročnejšie.

Ktorý zo svojich predmetov máte radšej?
  • Ťažko povedať. Je to ako keď máte deti v rodine, nedá sa ani o jednom povedať, že ho máte radšej.

Dnes okrem učenia ste aj riaditeľkou. Je pre vás práca riaditeľky zaujímavá a prínosná?
  • Nepochybne. Nepochybne ma posunula ďalej najmä v komunikácii s ľuďmi, rozšírili sa mi obzory. Práve v tejto práci je veľmi potrebný nadhľad a určite aj istá dávka empatie.

Porozprávajte nám, čo všetko sa zmenilo v škole počas vášho riaditeľovania.
  • Keď som sem v roku 2000 prišla, najnepríjemnejší dojem na mňa urobili steny… Tie sú už teraz krásne vymaľované. A najdepresívnejšia bola školská jedáleň, dnes je na jej mieste herňa, tá sa predtým nemaľovala dlhé roky. Na stenách viseli zarámované čierne grafiky, pôsobili smutno a mala som dojem, že v škole akoby zastal čas. Bolo tu aj veľa porozbíjaných okien, tie sme riešili ako prvé. V spolupráci s rodičmi sa nám podarilo zaskliť ich. Vymaľovali sa chodby, ktoré boli ozaj ponuré.
    Nuž a tie veľké zmeny? Ja za najprínosnejšie považujem oplotenie našej školy, aby sme mali náš areál chránený – a neskôr sme ho začali zveľaďovať, začali sme vysádzať rastliny, vznikla skalka. A vymaľovali sme mnoho priestorov.
    No a v začiatkoch veľkými zmenami určite boli nové počítačové učebne, ktoré sme tu vytvárali, jazykové učebne. V tomto období sme realizovali veľmi veľa projektov.
    Súčasní žiaci už možno ani nevedia, že som rozbehla medzinárodnú spoluprácu, a to so strednými školami v Španielsku a Anglicku. Dobré vzťahy doteraz máme aj s partnerskou školou v Ostrave a Staškove. Takže zmien je veľmi veľa a ťažko povedať, ktorá je najpodstatnejšia.
    Ale mňa veľmi teší, že sa zmenili žiaci, sú dnes slušne vychovaní. To je výsledok dlhodobého procesu zmien v škole.Mám radosť, keď deti dokážu pozdraviť každého, kto príde do našej školy. Aj keď odchádzame, pozdravia a ešte aj zaprajú pekný deň, pekný víkend – a to je znakom toho, že v tejto škole sú žiaci spokojní a slušní.

Aké máte ďalšie plány v súvislosti so školou? Napríklad rekonštrukcie…
  • Čo sa týka rekonštrukcie, boli vypracované dva projekty. Prvý projekt bol neúspešný, druhý uspel – žiaľ, trikrát nevyšlo verejné obstarávanie, ktoré nezabezpečovala škola, ale iný subjekt. Takže čo sa týka rekonštrukcie, boli by sme veľmi radi, aby prešla celá škola premenou. Teraz robíme čiastočné úpravy z rozpočtu školy, ako napríklad postupná výmena okien, radiátorov, PVC krytín. Aspoň takto, po troche sa snažíme zveľaďovať ju. Samozrejme, že naša škola, keďže je najväčšia, by potrebovala rekonštrukciu ako soľ.

Snahou nášho časopisu je prinášať čitateľom aj úsmev, mohli by ste sa s nami podeliť s nejakým zážitkom, ktorý u vás vyvolal úsmev na perách?
  • Ja sa rada smejem, ale na nejaký smiešny zážitok v súvislosti so školou si teraz rýchlo asi nespomeniem. Mne na úsmev stačí, keď napríklad cestujem autobusom a sledujem v ňom našich žiakov, ako sa rozprávajú.
    Ale milý deň mi dokáže zabezpečiť aj to, keď ma cestou do školy pristaví malá prváčka a bezprostredne vyjadrí svoj názor. Stačia maličkosti a deň je krajší.

Chcete niečo odkázať našim čitateľom?
  • Vašim – našim čitateľom odkazujem, aby veľa čítali, boli kreatívni, nemysleli len na seba, ale aj na ostatných a všímali si veci okolo seba a tiež spolu s vami prispeli k zmenám na našej škole.

Veľmi pekne ďakujeme za rozhovor.